ducharcinaTak. Sme v tej správnej polovici. Nielen leta, ale už máme pred sebou hodnotenia "iba" osemdesiatich ôsmich poviedok, pričom vôbec nemám pocit, že už som ich prečítal o dve viac. Čas letí, koniec leta sa blíži a s ním aj vyhlásenie finalistov. Som zvedavý rovnako ako vy, ako ohodnotia poviedky ostatní porotcovia... Práve keď píšem tieto riadky, v Letnej čitárni u Červeného raka v Bratislave práve prebieha beseda (aj) ohľadom Martinus Ceny Fantázie. Ak ste ju náhodou zmeškali, je to síce smutné, ale nie zúfalé. Môžete to napraviť v pondelok 14. augusta. Je vysoko pravdepodobné, že sa tam stretneme :-)

 

81. Ehm. Pri poviedkach, ako je táto, si zakaždým musím klásť otázku, či som príliš mainstreamový čitateľ, alebo len nerozumiem textom postaveným na myšlienke, nie na deji. Príbeh sleduje akúsi ženu, ktorá putuje krajinou a pomedzi jej početné a zbytočne dlhé opisy nám poskytuje možnosť zafilozofovať si o náboženstve a nádeji. Ak chcel autor vyvodiť určité myšlienky, mohol to spraviť aj zaujímavejšie. Čitateľ sa vďaka spomenutým opisom už od začiatku nudí, samotné putovanie ho na nič nenavnadí, najmä keď nevie, kam a prečo vlastne tá žena ide. A nezachráni to ani celkom schopné vyjadrovanie. Forma v poriadku, obsah už menej.

 

82. Drsná poviedka o malých chlapcoch, ktorých drží v pivnici „netvor“ a podchvíľou si ich príde vyzdvihnúť, aby s ním strávili čas v pekle... Ťažká téma, atmosféra je vybudovaná v plnej miere. Najviac ma dostala pasáž, kde sa chlapcov pokúsi zachrániť sused. Už-už som čakal, kedy sa násilník objaví a prekazí to, čo sa, samozrejme, ako v správnom trileri aj stalo. Prvok duchárskej fantastiky sa prejaví mierne v závere, aj keď mi nešlo do hlavy, prečo tá tajomná sila nepomohla chlapcom už dávno a nechala ich trápiť sa v pivnici niekoľko rokov... Navyše ani okolnosti nehody matky s deťmi v minulosti nedávali zmysel. Čo polícia? Vyšetrovanie? Len tak zmiznú dvaja malí chlapci a nikoho to nezaujímalo...? Jadro funguje, ale jeho obal sa potýka s narušením.

 

83. Štylisticky zvládnutá poviedka, ktorá mieri na najprirodzenejší strach človeka – z tmy a z nepoznaného. Hlavná postava má celý život okolo seba akúsi temnú silu, ktorá sa prebúdza najmä v noci. Trochu mi to pripomenulo film Nezhasínaj!, resp. Zhasni a zomrieš, postavený na podobnom princípe. Dôvod, prečo sa to Eve deje, sa napokon dozvieme, hoci ostáva pre mňa záhadou, prečo o tom nevedela už dávno a ako je možné, že sa „zobudila“ až tak neskoro, najmä keď autor poukázal na jej problém už prakticky od narodenia. Niektoré nelogickosti tak kazia výsledný dojem, u mňa rovnako aj koniec, ktorý išiel do stratena. Autor sa tak zameral na samotné jadro problému, len výstavba deja ostala nedotiahnutá. Čo však oceňujem, je gradácia spojená so zvonením telefónu, to je naozaj vydarený moment („Prvé zvonenie. Za sebou začula zapraskanie, ako keď si niekto naťahuje prsty. Druhé zvonenie. Ozval sa zvuk, ako keď sa niekto postaví z postele. Eva cítila, ako jej v sluchách pulzuje krv. Tretie zvonenie. Vec za ňou spravila krok vpred a Eva inštinktívne vedela, že jej to Anna nezdvihne, bude to jej koniec. Štvrté zvonenie. Ozvalo sa šťuknutie a vec ustrnula uprostred kroku.“).

 

84. Takto to dopadne, keď niekto vyjde z miesta A, ale netuší, kde sa nachádza miesto B. A tak sa bezcieľne túla a dúfa, že kamsi dospeje. Autor sa tu pokúsil o svojskú verziu rámcovej poviedky, kde dvaja muži cestujú v aute a počas toho jeden z nich rozpráva, čo sa kedysi udialo rodinám bývajúcim pri vysokej Stene. Keby sa autor zameral na skutočnú podstatu príbehu, a to preniknutie jedného z nich za Stenu (čím sa poviedka končí) a zvyšok prenechal retrospektíve, mal by šancu aspoň priemerne zaujať. Výsledné dielo však nie je hodné zvýšenej pozornosti. Nehovoriac o zbytočných chybách, preklepoch, chýbajúcich úvodzovkách a pod.

 

85. Najprv som sa potešil. Vyzeralo to ako duchárčina písaná s nadhľadom, ktorá by si mohla (keby chcela) uťahovať zo všemožných klišé – starý hrad, krvavá udalosť z minulosti, duch a sprievodkyňa, na ktorú sa to všetko zosype. Klasika. Lenže autorov úmysel sa očividne nestretol s mojimi očakávaniami, pretože to, čo som považoval za nadhľad, bol jednoducho autorov nevybrúsený štýl. Nedá sa mu uprieť snaha o strašidelnú atmosféru, ale zlyháva práve na neschopnosti vytvoriť ju. Či už je to slabšou slovnou zásobou, otrepanou zápletkou, alebo nevýraznými postavami, táto poviedka skončí medzi najrýchlejšie zabudnutými.

 

86. Nech sa na mňa autor nehnevá, ale táto poviedka ma absolútne nezaujala. A pritom je na pohľad takmer dokonalá. Ako jediná dosiaľ sa zaoberá ekológiou a prežitím prírody v rukách ľahostajného ľudstva. Ale stáročný strom ako „postava“ mal u mňa ďaleko od toho, aby vo mne vyvolal súcit. Je tu zjavná a naliehavá myšlienka chránenia ekosystému, ale podaná takou nevhodnou formou, že v nej celkom zanikne. Aspoň v úvode by sa žiadalo trochu jasnejšie definovať problém, okolnosti a zárodok zápletky namiesto filozofovania, čo dáva zmysel jedine autorovi, lebo bežný čitateľ sa z toho nedozvie nič podstatné. A pochybujem, že by sa mnohí, keď neskoro, ale predsa pochopia, o čo ide, k tým počiatočným riadkom vrátili.

 

87. Po zániku Slnka sa Zem stala neobývateľnou a prežila len hŕstka geneticky zmutovaných ľudí, ktorí sa prísne delia na dva druhy, resp. rasy. A žena z jednej a muž z druhej sa spoja, aby zachránili svet. Priam nábožensky ladený príbeh o novom stvorení ľudstva a rozkvetu života na Zemi je písaný s rozumom a znalosťou textu, ale bez akýchkoľvek emócií. Dokonca vysvetľovanie muža mladici, že ich spojenie môže byť záchranou, vyznievalo ako slaboduché namotávanie naivnej baby predtým, ako muž dostane, čo chce. Tiež je škoda, že dej sa začína odvíjať až zhruba v tretine textu a dovtedy musí čitateľ prelúskať pasáž o vysvetľovaní zániku starého sveta a situácie okolo nového. Možno by bolo lepšie vysvetľovať to priebežne, pomedzi príbeh.

 

88. Naozaj netuším, o čo v tomto prípade autorovi išlo. Ak chcel ohúriť krvou a šokom, tak smola, jeho text na mňa pôsobil zvrátene a choro. Sú autori, ktorí aj z besného vraždenia dokážu vytrieskať maximum a vedia o tom, že sa nehrajú na vysoké umenie, ale toto má od nich poriadne ďaleko. Narušená žena zabíja pod vplyvom vidiny. A to je všetko. Žiadny príbeh, pointa, policajné postupy či okolnosti choroby sú tiež pre autora asi zbytočnou záťažou. Dôležité je len bezhlavo sekať a potom sa milovať v kaluži matkinej krvi. Nechutné, trápne a desivé (nie však v pozitívne mrazivom zmysle). Ešte aj gramatika a štylistika bola od veci („Igor ma začal nútiť, robiť zlé veci, veľmi zlé veci. Ja som ho tak veľmi milovala, robila som to pre našu lásku, veď čo by človek neurobil pre lásku.“). Jednoducho tu nie je nič dobré.

 

89. Toľko motívov pokope je radosť nachádzať. Navyše keď sú poskladané do zrozumiteľného a pútavého celku. Máme tu mafiu, zmanipulované súdne procesy, vyrovnávanie účtov, homosexualitu... Nikdy netušíte, čo na vás autor vytasí, a tiež, čo sa stane hlavnej postave. Ide pritom skôr o antihrdinu, no napriek tomu sa v závere pristihnete, že mu držíte palce, aj keď viete, že už je to márne. Nájdeme tu zopár chybičiek krásy, v jednej pasáži by bolo dobré zreteľnejšie odlíšiť retrospektívu, ale v tomto prípade mi to až tak nevadí, lebo som nadšený obsahom. Poviedka vybočuje z rámca ostatných, je originálna a čo je hlavné, tu autor aj drastické scény podáva spôsobom hodným šikovného rozprávača, nie akoby sa v nich vyžíval. Mieša tradičné prvky s prostredím budúcnosti a hoci je idea trochu jednoduchá, s ohľadom na dej vyznieva prirodzene.

 

90. Zase upíri. A opäť nič nové. Upír zabíja v mestečku malé deti a černokňažník odhalí jeho totožnosť. Tú navyše odhalí aj menej skúsený čitateľ prakticky okamžite, keďže je po postave poviedka priamo pomenovaná. Autor sa tak pripravil o jediný prvok prekvapenia, s ktorým mohol vyrukovať. Príbeh je nudný, zdĺhavý, za čo môže i samotný námet. Stokrát prevarené jedlo už naozaj zachutí len málokomu. Text naráža aj na nesprávne písané úvodzovky (v našich končinách sú začiatočné úvodzovky dole), preklepy a množstvo bohemizmov (húpacie kreslo, zrovna, okamžik...).