boomMilí priatelia,

mám za sebou takmer polovicu poviedok, ktoré ste poslali do súťaže a dúfam, že Vás nesklamem, keď sa nebudem venovať hodnoteniu každej poviedky , keďže túto prácu veľmi dôkladne zvláda môj mladší kolega v porote Marek Zákopčan a musím skonštatovať, že k jeho hodnoteniu by som už toho veľa nepridal, pretože s väčšinou jeho pripomienok môžem len súhlasiť.

Takže začnem iba jednou obligátnou otázkou:

„Chcete počuť tú dobrú, alebo tú zlú správu?“

Iste, väčšina z Vás by mi odpovedala, že chcú počuť tú dobrú, ale ja začnem tou „zlou“:

Väčšina z Vás nevyhrá. To je fakt, na ktorom nič nezmeníte. Rovnako, ako ja, keď mi kedysi dávno v časopise Elektrón vyšla prvá poviedka a ja som ju pyšne doniesol svojmu učiteľovi v Literárnom krúžku do ktorého som chodil, aby mi ju posúdil. No, slzy som mal na krajíčku, keď mi začal vymenovávať chyby, ktoré som v nej podľa neho mal. On totiž veľmi dobre vedel nájsť hluché miesta, kde ste stratili niť deja a pokúsili ste sa len tak improvizovať a „zalátať“ to nejakými vetami. Chvíľami som mal dojem, že mi jeho nehmotné „ja“ stálo za chrbtom, keď som tu poviedku písal a videlo mi až do duše.

V týchto dňoch som dostal možnosť stáť na druhej strane ja. A i keď som k tej kope, ktorou ste nás „zavalili“ pristupoval s určitými obavami, zatiaľ musím skonštatovať, že ma väčšina z Vás príjemne prekvapila. Samozrejme ak nepočítam občasnú migrénu a kolotoč dojmov, keď preskakujem pri čítaní v priebehu jedného dňa od horroru k čistokrvnej sci-fi nariedím si to steampunkom a dorazím sa 30-stranovou fantasy z prostredia Slovanov.

Opäť budem opakovať slová svojho kolegu, ale pravdou je, že veľa z Vás malo veľmi dobré nápady, ibaže ich podanie akosi vyšumelo v záplave príliš opisných textov, ktoré sú pre normálneho čitateľa nepodstatné a odtrhávajú ho od deja, ktorý mu chcete rozprávať. Čitateľ nechce vedieť všetky suroviny, z ktorých boli vyrobené dvere, ktoré otvára hrdina, pretože kým sa dozvie to, čo chcel od začiatku vedieť, čo hrdina za tými dverami objavil, alebo koho za tými dverami našiel, tak pomaly zaspí. A vy ste prišli o hlavný trumf – udržať čitateľovu pozornosť a plynulosť deja.

Ďalšou často opakovanou chybou v niektorých poviedkach bolo úplné podriadenie deja pointe na konci. V niektorých prípadoch by bolo asi vhodné premyslieť si dôkladnejšie všetky udalosti a konanie hrdinov tak, aby sa čitateľ dokázal s nimi stotožniť. Aby skonštatoval, že asi tak by človek v podobnej situácii konal. Preto ma veľmi rozčuľuje v hororových filmoch veta: „Musíme sa držať spolu,“ a vzápätí sa hrdinovia doslovne rozbehnú, aby ich následne psychopatický zabijak vyvraždil obzvlášť krutým a rafinovaným spôsobom.

Nemám nič proti opusteniu zdanlivej bezpečnosti kolektívu, ale ak to niekto z vašich hrdinov urobí, dajte tomu zmysluplný dôvod. Pretože ak čitateľ nadobudne dojem, že jediným zmyslom nelogického konania vašej postavy bolo to, že za tretími dverami (za ktoré by som ako čitateľ nevstúpil za normálnych okolností ani náhodou) bolo to, kvôli čomu vzápätí skončil so sekerou v hlave, tak sa musí cítiť podvedený.

Väčšina z Vás zvládla nástup, čiže úvod poviedky. Sadol som si do imaginárneho autobusu vášho rozprávania a sledoval zastávku od zastávky beh udalostí. A odrazu, kdesi medzi dvomi zástavkami, sa vodič vyklonil z kabíny a zakričal na mňa:

„Haló pane musíte vystúpiť! Sme na konečnej!"

„Ale veď ste ma neodviezli tam, kde ste pôvodne išli,“ namietam a ukazujem na nápis nad predným sklom autobusu.

 „Je mi ľúto, ale došiel mi benzín,“ odpovie mi s meravou tvárou šofér a vypoklonkuje ma von.

„A v tomto autobuse určujem konečnú stanicu ja,“ dodá ešte okamih pred tým, ako zabuchne dvere a odfrčí preč.

Prepáčte za tú malú literárnu vložku, ale presne taký pocit som mal z niektorých poviedok. Našťastie nebolo ich veľa, ale nedalo mi to nespomenúť.

A nakoniec tu je malé percento poviedok, ktoré možno považovať za akési pracovné verzie, akési literárne náčrty, ale celkom určite nie hotové dielo. Niežeby boli vyslovene zlé, ale skúste z napoly ostrúhaného kusa dreva, na ktorom sotva dokážete vytušiť nejaké tvary, vydedukovať, že raz to bude prekrásna drevená socha.

Ale, myslím, že je čas prejsť k tej dobrej správe.

Niektorí z vás vyhrajú. Celkom určite. Na svojej ceste vašim rozprávaním som narazil na krásnu poetickú fantasy, možno na budúceho Gaimana, pozdravil sa s budúcim Červenákom a zimomriavky mi prebehli po chrbte, keď mi svoj príbeh porozprával slovenský Stephen King. Alebo slečna či pani Kingová? To netuším. V každom prípade, je tu niekoľko poviedok, ktoré by pokojne mohli ísť do kníh. A to bez akýchkoľvek, či len s minimálnymi úpravami.

 Veľmi ma potešilo, že ste nezanevreli na domáce prostredie. Časy, kedy som musel na to, aby mi poviedka vyšla, použiť pseudonym a hrdina sa nesmel volať Jozef alebo Michal a vyžadovalo sa atraktívne miesto pre dej, sú už našťastie za nami. Vám už nič nebráni použiť pre svoje rozprávanie túto krajinu a svet naokolo, čo väčšina z vás aj naplno využila.

Myslím, že som povedal všetko čo som povedať chcel.

Nerád by som dopadol ako ten, čo rozprával veľa a nepovedal nič, takže týmto končím. Radšej sa pustím do tej druhej polovice a dúfam, že bude aspoň taká dobrá, ako tá, ktorú už mám za sebou.

 

Jaroslav Lupečka