stokrat rovnakoTouto várkou sme dosiahli hranicu stovky poviedok. Už ideme z kopca, ale to, našťastie, neplatí o vašich textoch. Opäť tu máme lepšie aj menej lepšie kúsky, ale inak si to ani predstaviť neviem. Všímam si častý jav - mnohí autori sa nechávajú príliš zväzovať ustálenými motívmi, východiskami, neprinášajú tak nič nové, osobité, hoci ich poviedky môžu byť napísané skvelo. Ale v konečnom dôsledku ustrnú a ničím výrazným nezaujmú. Nechcem ich však hádzať do jedného vreca - aj otrepaná téma môže byť napísaná originálne. To je ako so spisovateľmi. Všetci dostávajú otázky typu Kde beriete inšpiráciu? Ako dlho vám trvá napísanie knihy? Na čom momentálne pracujete...? To, že autor dostane 1000-krát tú istú otázku, však neznamená, že musí na ňu poskytnúť 1000-krát rovnakú odpoveď...

 

91. Kvôli takýmto poviedkam sa rozhodne oplatí byť porotcom. Skvelý príbeh, vycibrený jazyk, úžasné postavy, gradácia, záver... Náš svet, respektíve Európa, ako ju poznáme, ostala zahalená hmlovinou a zvyšok sveta postavil múr, aby sa ochránil pred jej smrtiacim vplyvom. Skupina prieskumníkov natrafí na loď z vesmíru, v okolí ktorej sa rozvíja zvláštna aktivita. A začína sa boj o prežitie, ktoré bude mať ešte veľké následky. Zia a Seb mi prirástli k srdcu, chcel by som ich mať v čase krízy po svojom boku. Páči sa mi, ako si dokázal autor ponechať otvorené zadné dvierka. Na jednej strane je zápletka poviedky vyriešená, ale zároveň poskytuje priestor na väčšie, bombastickejšie a veľkolepejšie pokračovanie. Za mňa oba palce hore!

 

92. Celkom zaujímavý námet. Na istej planéte jestvuje zrkadlový obraz každého človeka na Zemi, pričom títo „ľudia“ čakajú, kým pozemšťania zničia sami seba a oni sa potom na Zem nasťahujú. Lenže jedna z nich má sny a emócie, čím sa nebezpečne odlišuje. Chce viac spoznať svoju „sestru“ a svet plný farieb, nie iba uniformnú bielu a samé pravidlá bez inovácie. Nestalo sa však nič, čo by ma výrazne zaujalo, celá poviedka je písaná tiež akoby bez citu. Postavy sú tvorené ako určité typy, ktoré majú slúžiť viac autorovmu zámeru a pointe než príbehu. Ide o nenáročné sci-fi s jasným smerovaním a úsilím poukázať na to, že byť iný neznamená byť zlý.

 

93. Možno ide o vydarenú sci-fi poviedku o rôznych možných realitách, ktoré sa môžu odvíjať od akéhokoľvek okamihu. Stačí malé rozhodnutie, ktoré má vplyv na množstvo ďalších verzií. Lenže tu sa hneď bez mučenia priznám, že som to nepochopil. Nechápal som, na čo vlastne slúži skrinka, čo ukazuje a čo spôsobuje. Ani to, ako a prečo došlo k zlyhaniu reality. Beriem do úvahy aj fakt, že som nedozrel na takéto vedecké príbehy, no možno by neuškodilo u autora brať na zreteľ aj laických čitateľov, aby ich svojou fundovanosťou neodplašil už na druhej strane.

 

94. Opäť typická predvídateľná duchárčina, ktorá je však aspoň napísaná autorom ovládajúcim pravopis a kompozíciu textu. Samozrejme, že v dome straší duch mŕtveho člena rodiny, ako inak, ale páči sa mi, že sa stretneme s vnímaním otca, matky aj syna. Práve ním to celé začína, iba jeho mama verí, že si nevymýšľa, zatiaľ čo otec je tým skôr otrávený. Škoda, že záver nebol o niečo prepracovanejší, príbeh sa zas trochu zadrhol a nikam neviedol. Odhalenie duchovej totožnosti predsa nestačí, najmä keď v tom žiadne prekvapenie netkvelo. Výhodou sú aspoň prelínanie minulosti s prítomnosťou, uveriteľné dialógy a odlíšenie postáv.

 

95. Niekto si asi na plecia vzal priveľa. Už som spomínal predtým, že téma viacerých životov a ich prepojení je na krátku poviedku priveľké sústo a nie vždy vyjde podľa očakávania. A toto je exemplárny príklad. Žena cíti, že jej duša je staršia než jej telo a sny ju privádzajú do minulých životov. Okej, tu je všetko v poriadku. Azda keby sa dej viezol na tejto vlne a autor by ho okorenil poriadnou zápletkou, získal by niekoľko bodov navyše. Lenže ktovie prečo cítil potrebu zahlcovať čitateľa pre príbeh zbytočným náučným exkurzom do histórie Kremnice a (zase raz) filozofovaním nad zmyslom snov a duše. Meh. Radšej keby si dal pozor na zámená, pretože miestami narúšali význam („Pomaly sa stmieva a kŕdeľ uškriekaných vrán sťaby pomáhal noci rozprestierať svoj pochmúrny plášť.“).

 

96. Nemám rád zbytočné, nič nehovoriace prológy. Táto časť textu má navnadiť, čosi vysvetliť, prípadne uviesť do deja, zamerať sa na udalosť či postavu, ktorá má neskôr zásadný vplyv. Ak však obsahuje tri riadky, snažiace sa o vzbudenie záujmu, pričom okrem autora nikto netuší, aký je ich zmysel, celkom uniká jeho podstata. Našťastie to zachraňuje zvyšok poviedky. Je jednoduchá, a pritom veľmi čitateľná. Opitý Peter chce vyťať orech, ale ten je chránený jeho „manželkou“ dryádou. Ten príbuzenský vzťah je trochu smiešny, ale ako lepšie by dala vysvetliť snaha bytosti o jej pomstu? Páčil sa mi aj záver s Petrovým synom a presah orecha do minulosti. Je to pekná poviedka, jemná a zároveň trefná.

 

97. Autor má rozhodne na viac, ako ukázal vo svojej poviedke. Cítiť to z jeho vyjadrovania, vystavania deja aj postáv. Zvolil si však jednoduchosť, v ktorej síce je krása, ale obávam sa, že v rámci súťaže to nebude dostačujúce. Ani neviem, koľko poviedok už začalo tým, že sa ktosi prebudí v úplnej tme a nevie, kde a prečo sa nachádza. Žeby nám z toho rástlo nové klišé? Tu máme prebudenie dokonca dvojnásobné. Najprv v truhle, potom na pitevnom stole. Názov poviedky vo mne vyvolal dojem, že pôjde o zombie príbeh, ale nestalo sa tak (našťastie). Pointa nie je prekvapivá, čitateľ ju odhalí hneď, ako sa spomenie smerovanie hrdinovej priateľky. Nejde o výraznú poviedku, ale pobaví a trochu aj zamrazí. Škoda, že autor nevyužil svoj talent vo väčšej miere.

 

98. A zase tu máme prebudenie v tme, zase hrdinka nevie, kto je, čo je, kde je a prečo... a moja pozornosť sa v tej chvíli rozplynula. Dojem sa nezlepšil ani neskôr, triviálny príbeh o duši, ktorá práve opustila telo, neprináša nič nové, len spracúva už toľkokrát recyklovaný námet v nádeji, že niekoho ešte snáď zaujme. Nuž, nezaujme. Síce tu badať malý náboženský presah k Bohu, ale aj to vyznieva s ohľadom na celkový dej zbytočne.

 

99. Upíri... A opäť prebudenie v tme a rakve, ale aspoň nie na začiatku, ale uprostred príbehu. Niežeby to čosi zmenilo... Autor sa vie vyjadrovať, na poli štylistiky mu nie je čo vytknúť. Len obsahovo sa zakliesnil vo vyšliapaných cestičkách a nevybočuje zo zaužívaných rámcov. Spočiatku sa aj snaží navodiť správnu atmosféru prostredím cintorína a domu smútku. Rozhodnutie preskúmať starý dom len tak z ničoho nič, po ktovieakom čase, je trochu nelogické, keďže hlavná postava chodieva na cintorín už dlhodobo. Neverím, že starý dom smútku by nepreskúmala už dávno... Vojde tam, vidí zvláštne veci a upír ju premení. To je všetko. Dlhé opisy tomu tiež neprispievajú, rovnako ani absencia dialógov a – opäť raz – odstavcov.

 

100. Ocitáme sa (zrejme) v postapokalyptickom svete v byte hlavnej postavy, žijúcej s mačkou. Zazvoní telefón a prebieha rozhovor. A viac sa veľmi nedozvieme. Poviedka nemá v sebe nič zaujímavé, čitateľ nechápe (a ani nemá chuť pochopiť), o čo vlastne ide, kto je hlavná postava, kto sú ľudia, čo jej volajú... Nejaký základ deja tam je, ale nesúrodé kladenie jedného slova k druhému ešte neznamená, že z toho vzíde niečo plnohodnotné. Autor si musí uvedomiť, že nepíše (v tomto prípade) len pre seba, ale že to bude čítať aj niekto iný a podľa toho treba príbeh aj koncipovať.