devat statocnychTáto várka hodnotení obsahuje doteraz asi najväčší počet kvalitne napísaných poviedok. A popri nich sa zviezol aj jeden chudobný príbuzný, aby sa nepovedalo. Badať tu väčšiu mieru originality, práce s textom, slovami aj so samotným čitateľom. Vidieť, že niektorí autori si zakladajú nielen na vlastnom štýle, ale aj na zrozumiteľnosti poviedok. Nezabúdajú na to, že ich texty bude (snáď) aj niekto čítať, a podľa toho i píšu. Každý pisateľ by mal byť, prirodzene, aj čitateľ. Naopak to, našťastie, neplatí...

 

101. Táto poviedka sa nesie na vlne všemožných bytostí, ako sú upíri, anjeli a podobne, v tomto prípade ide konkrétne o miešancov ľudí a vtákov. Áno, správne, pokusy mali za následok vznik ľudí s krídlami. A rôzne druhy bojujú proti sebe vo vojne. Hlavný hrdina Havran má byť akýmsi prototypom dobrého Havrana, ktorý sa – ako inak – vymyká bežným štandardom, lebo chce milovať, filozofovať, žiť naplno, vnímať farby... Príbeh spočíva vo viacerých situáciách, ktoré nasledujú jedna za druhou, a chýba tu ucelenejší dej. Havran si však nezíska vaše sympatie, jeho konanie je zbrklé, nepremyslené a navyše aj dosť sebecké, čiže koniec je viac než očakávaný a zaslúžený. SPOILER – Havran umiera ako postava asi najdlhšie zo všetkých poviedok. Tam, kde to iní autori odbijú jednou vetou, tu sa dočkáme až patetického uvažovania a mystiky. Pôsobí to nesúrodo a nevyvážene.

 

102. Hororová poviedka, ktorá ma skvelú atmosféru, výborne vystavaný príbeh a spracúva hneď niekoľko zaujímavých námetov. Ten hlavný sa mi okamžite dostal pod kožu, aj keď ho autor neodhalí hneď v úvode. Najprv je tu malé klišé o tom, ako hrdinka príde do opusteného domu po starých rodičoch, kde to priam dýcha úpadkom. Potom sa presúvame retrospektívne do minulosti, keď tam ešte Eva ako malá žila aj s bratom, a začne sa tá poriadna „zábava“. Ich stará mama bola teda poriadna sekera (ten výraz mi s ohľadom na dej pripadá pomerne morbídny). Keltské nálezisko, stará studňa, záhadné sily, dokonca príde na rad aj domáce násilie a smrteľná choroba. Pre mňa ide zatiaľ o najlepší hororový zážitok v rámci poviedok.

 

103. Som nadšený. Rozprávka s malým nádychom hororu a postavou starej tetky, ktorá má v sebe viac „chochmesu“ ako mnohí mladší hrdinovia, ktorí sekajú hlava-nehlava. Poviedka s tematikou vodníctva tu už raz bola a tiež patrí medzi vydarené. Táto téma, inšpirovaná tradičnými povedačkami, je očividne celkom vďačnou. Tetka si v sebe nesie lásku k dávno mŕtvemu mládencovi, ktorá ju napokon privedie k boju s bytosťou v rybníku. Páči sa mi, ako sa autor pohral s mytológiou príbehu a ponúkol aj pohľad na to, ako sa z vodníka stal taký zákerák. Pohľad do minulosti mal svoje opodstatnenie a súvisel priamo s prebiehajúcimi udalosťami v prítomnosti. Jednoducho, všetko od deja cez postavy až po štylistku a pravopis krásne zapadlo na svoje miesto.

 

104. Dievčina sa chce veľmi okúpať, a keď sa konečne ponorí do vane, akýsi prelud stareny sa ju pokúsi utopiť. Čakáte, čo príde ďalej? Nič. To je všetko. Ja som to zhrnul do jednej vety, autor na to potreboval pár strán. Nečudo, nudný dej je doplnený zbytočnými odbočkami a opismi úkonov, pri ktorých som sa pýtal, či to autor naozaj považuje za podstatné, nebodaj zaujímavé? Nestačí povedať, že postava sa vyzliekla, treba dopodrobna opísať, ako si dáva dolu každučký kúsok oblečenia. Brrr. Poviedka nie je zvládnutá príbehovo, štylisticky, pravopisne, skrátka nijako.

 

105. Pri čítaní tejto poviedky mi po celý čas pohrával na tvári úsmev. Autor má zmysel pre iróniu a je jasné, že sa svojou tvorbou snaží v prvom rade pobaviť a neašpiruje na vysoké umelecké hodnoty. A práve v tom spočíva jeho výhoda. Príbeh o sedemnásťročnom chalanovi, ktorému počas cesty zo záťahu narastú krídla, nepatrí síce k tomu najlepšiemu, ale určite nedosahuje ani protipól. Autor nemá ešte vybrúsený jazyk, vidieť to na niekedy kostrbatých vetách, sem-tam zlom skloňovaní a pravopise, ale zato vie využívať v dialógoch naplno hovorovú reč. Angelman je ako postava celkom fajn, držíte mu palce, najmä preto, že je neskazený, chce vykonávať spravodlivosť a ako odmena mu stačí nejaký ten pohárik a (vysnený) zástup žien. Je to milý príbeh, ktorému by prospelo skrátenie, ale vďaka jeho dynamike sa číta rýchlo.

 

106. Už druhá stredoveká fantasy poviedka, ktorá sa u mňa predrala na popredné priečky. Opäť sa dočkáme bojov, vzťahov medzi príbuznými rytiermi, legendy o hradisku a pekelných bytostí, ale všetko je znovu písané živým, pekným jazykom, ktorý vás vtiahne do deja už svojím až naturistickým úvodom. Začiatok pôsobí snovo, ale postupne dej graduje a dočkáme sa poriadnej bitky medzi Kysučanmi, Tatármi a besmi. Sebeslav a Mudrc ma nadchli, pripomínali ma Artuša a Merlina. Autor zvládol tému aj stavbu textu, tu nie je čo vytknúť.

 

107. Na hororovej poviedke ma zaujali dve veci – vynikajúca atmosféra a prostredie okolia Banskej Bystrice. Dej sa navyše odohráva v roku 1946 a skupina lovcov poľuje na bývalých nacistov a Banderovcov. A neskôr je poverená vyšetriť vraždy na strednom Slovensku. Autor skutočne vie, ako budovať napätie, svojím štýlom vás opantá a vtiahne do deja. Možno by textu nezaškodilo viac dialógov, ktorých je tu minimum. Zrejme to však bol zámer, aby bola poviedka hutnejšia. Škoda, že zážitok z čítania bol prerušovaný pravopisnými a gramatickými chybami, mrzí ma to vždy o to viac, ak sa vyskytujú v inak vydarenej poviedke. Tiež neviem, prečo bola každá kapitola označená číslom 1. Ako obyvateľ Banskej Bystrice si však dám určite pozor, ak sa vyberiem na výlet do okolia. Nerád by som skončil ako potrava iných ľudí...

 

108. Mal som pocit, akoby som čítal úvodný diel série Nástroje smrteľníkov. Poviedka je postavená na rovnakom koncepte mladého človeka (v tomto prípade chlapca, nie dievčaťa), ktorý sa z ničoho nič ocitne vo svete, čo je iným utajený. Vidí medzi ľuďmi démonov a bojuje proti nim. Spoznáva podobne založené „bytosti“ a pridá sa k nim. Ako inak. Jednoduché, neoriginálne, už mnohokrát spracovaná téma aj príbeh. Žiadalo sa mi dodať, že na iný spôsob, ale nebola by to pravda. Ani vyjadrovanie nedosahuje veľké kvality, ale nepochybujem, že medzi mladými čitateľmi odchovanými na stále atraktívnej young adult literatúre by si táto poviedka našla svojich čitateľov. Ale aj oni by si predsa len zaslúžili niečo kvalitnejšie. Napríklad aj spomínané Mesto z kostí.

 

109. Zvláštna poviedka. Chválim autora za nezvyčajného rozprávača, ktorý sa vymyká bežným rámcom a je vo forme „ty – rozprávania“. Prihovára sa priamo čitateľovi, ktorý akoby bol zároveň aj hlavnou postavou. A to je asi jediné, čo ma zaujalo. Na môj vkus tu bolo priveľa obkecov, ktoré spomaľovali dej, ktorého tu už beztak bolo pomenej. Hrdina sa potýka so stratou sestry, návštevou tajného predstavenia... Autor sa však viac zameral na formu, na vyvodenie myšlienok, očarenie čitateľa svojím štýlom a jazykom... a poviedka ostala bez duše.

 

110. Vynikajúce. Keď som zbadal na začiatku údaj 1946, pomyslel som si, že toto tu už niekoľkokrát bolo. Ale nie! Autor ponúka inú verziu reality, ako ju poznáme. Tak trochu sa približuje svetu z diela The Man in the High Castle, len s tým rozdielom, že Tretia ríša vojnu naozaj prehrala. Ale Nemci pomaly vyvíjajú nebezpečnú zbraň, a tak sa mocnosti musia spojiť a znovu zaútočiť... Skvelý námet, výborná atmosféra, postavy sú z mäsa a kostí. A to doslova, v príbehu sa mihnú reálne osobnosti a dej dopĺňajú funkčne a nenásilne. Poviedka sa číta jedna radosť. Konečne niekto, kto ovláda aj postupy policajného vyšetrovania a nespolieha sa iba na to, čo videl v amerických kriminálkach. Autorovi držím palce, zaslúži si patričnú pozornosť.