130Neviem, ako je to u vás, ale na mňa začína to leto pôsobiť už aj trochu utlmujúco. Áno, priznávam, stáva sa zo mňa lenivá voš, ktorá by celé dni iba ležala, čítala a pozerala telku. Aspoň sa môžem vyhovoriť na vaše poviedky. Ako inak by som im mohol venovať plnú pozornosť, no nie? Ostáva nám ich (keď neberiem do úvahy túto várku) ešte 48. Ale sa nám to pekne míňa. Som zvedavý, komu bude patriť poviedka, na ktorú príde rad ako na poslednú. Ktovie, či bude platiť staré známe - to najlepšie na koniec?

 

121.Zbytočne rozťahaná poviedka, ktorá v úvode vzbudila záujem dobrou atmosférou, ale napokon akoby nikam neviedla. Hlavná postava Peter prichádza do motela, kde niet v pokročilej hodine ani živej duše, okrem príťažlivej ženy so zvláštnym amuletom v bare. Keď sa však začne viac rozvíjať fantazijná línia príbehu, už ma prestával baviť. Prvá pasáž bojujúcich bytostí bola ešte celkom zaujímavá, ale potom začala pôsobiť roztrieštene, na scénu prišli zdĺhavé reči autora a čitateľ ostáva čoraz zmätenejší z toho, čo sa deje. Záverečná bodka so smrťou sa mi už zdala prehnane silená, nezdalo sa mi, že by išlo o prirodzený vývin deja či vedomý autorský zámer. Jednoducho som mal dojem, že sa to tam proste autorovi z nejakého dôvodu hodilo, lebo inak to ukončiť nevedel. Nabudúce by bolo azda vhodnejšie rozvíjať hororový prvok, ako to bolo budované v úvode, než to tlačiť do fantasy.

 

122. V tejto priemerne dlhej poviedke sa toho až tak veľa neudeje. Autor si však dal námahu obkecať toho čo najviac, aby priblížil čitateľovi vnútorný stav hlavnej postavy a sveta, v ktorom žije. Sci-fi príbeh nadhadzuje myšlienku paralelných svetov a ich prienikov, robí to však chladne a – dovolím si povedať – nezáživne. Úvod je až priveľmi rozťahaný, a to sa hrdina prakticky len prebúdza do nového dňa. Ako východisko na uvedenie do problematiky je to slabé. Čo sa však nedá uprieť, je vyjadrovanie a znalosť pravopisu. V tomto smere bolo poviedku radosť čítať, po technickej stránke v nej nič nepôsobilo rušivo

 

123. Uf, ja ako zarytý odporca hmyzu som mal veru čo robiť pri poviedke, kde sa to ním len tak hmýri. Osamelý dôchodca zatúži po tom, aby po sebe niečo zanechal, a rozhodne sa vypraviť svoju krv do sveta. Preto dovolí všemožnému hmyzu, aby sa z neho ponúkol. Jednoduchá poviedka s jedným námetom je pohlcujúca a nechutná zároveň. V dobrom slova zmysle. Využíva prirodzený strach človeka (čitateľa) a tiež túžbu neostať anonymný (postavy). Autor sa nevenuje iným motívom ani postavám, ide o niečo komornejšie, ale zato sugestívnejšie čítanie.

 

124. Romantické sci-fi, kde je dôraz kladený najmä na prvú charakteristiku. Niektorí ľudia majú v sebe dve duše – vlastnú a reinkarnovanú. A Anne, hlavná postava, si v sebe nesie Rose z 19. storočia. Tají to však, pretože inak by sa nemohla zúčastniť vesmírneho programu. Lenže keď sa dostane na loď, zistí, že ktosi má v sebe dušu človeka zodpovedného za Rosin tragický koniec. A Anne si v boji proti nemu nájde, samozrejme, aj lásku. Trošku presladený príbeh, nesúci sa na vlne young adult, kde sú hrdinky odvážne a neohrozené a všetci chlapci krásni, príťažliví a silní. Nájdeme tu aj viacero iných vžitých klišé, ale tiež musím povedať, že sa mi poviedka čítala celkom dobre, aj keď odhalenie „nositeľa“ prišlo pomerne skoro a v závere nedošlo teda k žiadnemu prekvapeniu. Je to proste jednoduché čítanie, kde sci-fi námet slúži skôr ako kulisa pre rozvoj citov a je určené hlavne romantickým dušiam.

 

125. Fantasy rozprávka a poviedka, ktorá znovu neprináša nič nové a ponúka len obohrané námety. Nespravodlivo odsúdená hrdinka sa spojí s drakom, aby porazila jeho zlého brata a získala späť svoje kráľovstvo. Opäť tu máme osudové predurčenie, nevyhnutný šťastný koniec a nedôveru vo svoje schopnosti. Ale pár vetičiek o nutnosti viery v samého seba to ako obvykle napraví... Miera originality je slabá, nezachraňuje to ani jednoduchá štylistika. Autor ešte potrebuje dozrieť na lepšie diela.

 

126. Krátka poviedka o agentoch cestujúcich časom, respektíve o náborárovi, ktorý chce zlanáriť šikovnú Japonku v okamihu pred výbuchom jadrovej bomby v Hirošime. Výborný námet a dokonca aj s nečakaným zvratom. Škoda, že sa autor viac nepovenoval celkovej mytológii a väčšmi nerozvil príbeh. Ponúkalo sa mu predsa toľko možností! Každopádne aj na tom malom priestore sa mu podarilo vytvoriť postavy, o ktorých osud som mal obavy. Moju pozornosť akurát vyrušila už kdesi predtým spomínaná zámena slova „sem“ slovom „tu“. Keď sa to stalo už druhýkrát, nevyhol som sa otrávenému povzdychu.

 

127. Mladú ženu trápi jej duša, a keď sa ospravedlní ľuďom, ktorým ublížila, je všetko v poriadku. To je všetko. Nudný príbeh (hoci ide asi o silné slovo), nulové stupňovanie, nezáživný štýl... Hlavná postava polovicu poviedky prespí a do rovnakého stavu som sa dostával pri čítaní aj ja. A možno aj autor, lebo miestami sa dá natrafiť na zaujímavé časové údaje, ako napr. pol jednej nadránom. Neskôr, keď už ráno skutočne nastalo, spomína na „včerajší“ zážitok, pritom už to bol ten istý deň a pod.

 

128. Žena dala mužovi deň pred Vianocami na večeru mäso z jeho milenky. A znovu nič viac. Začínam mať dojem, že táto várka poviedok obsahuje minimalistické kúsky snažiace sa o razantné krátke zážitky. Na mňa osobne však nijako nepôsobia. Táto poviedka sa aspoň vyznačuje celkom dobrým jazykovým spracovaním, autor určite má na to, aby vytvoril aj dlhší text, ktorý dokáže vtiahnuť čitateľa živšími postavami a pútavejším dejom. Tento príspevok sa ani netvári nejako súťaživo, akoby vznikol z náhleho rozmaru čosi napísať. Už na prvej strane sa navyše dalo tušiť, kam situácia povedie. Žiadne prekvapenie sa nekoná, i keď snaha o to tu v závere je.

 

129. Ach jaj. Pevne verím, že toto bola iba recesia, pretože táto „poviedka“ by mi nedávala zmysel, ani keby som bol zhúlený. Ba mal som pocit, že autor si možno pred písaním či počas neho tiež niečím vypomohol. Text bez ladu a skladu, o ničom, s jedným dlhým odsekom, ktorý ho obral o pár minút života jeho písaním a mňa jeho čítaním. Ešteže to bolo také krátke... Najprv som si myslel, že poviedke chýba názov, ale potom mi došlo, že aspoň ten bol viac než presný. Ale štyri slová, žiaľ, na (aspoň minimálne) dobrý dojem nestačia. Nech sa páči, aspoň malá ochutnávka brutálnej štylistiky: „Sedím v tieni a vidím duchov a duchovia ma chytajú za vlasy a potom sa preberiem a zistím, že duchovia nie sú... A vložím hlavu do pohára a pohár zatvorím a zistím, že pohár nie je... A vidím ruky, a tie ruky držia moje ruky.“

 

130. Autor píše o tom, ako postava píše o tom, ako spôsobila koniec sveta. Nejde o klasický príbeh, iba o prerozprávanie udalostí, ktoré sa odohrali v dlhšom časovom rozmedzí. Tým sa vytráca pútavosť aj dynamika. Škoda, že si autor nezvolil radšej jednu-dve konkrétne situácie z jeho rozprávania a nerozvil ich do dlhšieho textu s poriadnou dávkou napätia a zvratov. Možností by mal na to vzhľadom na tému neúrekom. Mrzí ma nevyužitý potenciál, rád by som si prečítal aj čosi hlbšie a prepracovanejšie.