zabava graduje

Po čase je tu ďalšia várka. Tentoraz mi jej spísanie trvalo trochu dlhšie, pretože sa u mňa už znovu rozbehli pracovné povinnosti. Leto sa v tomto prípade pre mňa pomaly končí, a rovnako aj hodnotenia vašich poviedok. Ešte nás čakajú tri blogové príspevky, pokúsim sa vám ich priniesť čo najskôr, aby nikto nebol ukrátený :-)

 

141. Na prvý pohľad ide o poviedku o strojoch ako pomocníkoch v domácnosti, ktoré majitelia – vojnoví veteráni – využívajú na všetko možné. Ale autor má skvelú schopnosť zapracovať do deja aj čosi podprahové. V druhej vrstve ide viac o ľudí a ich vnímanie, túžbu po pochopení, aby sa necítili osamelo a opustene. Táto poviedka slúži na zamyslenie rovnako ako na pobavenie, pretože disponuje zaujímavým námetom, dej je priamočiary a bez zbytočných rečí. Čiarky si síce sem-tam vzali dovolenku, ale väčšinou ide o prípady, kde to až tak nebije do očí.

 

142. Nudný príbeh postavený na rozhovore psychicky narušenej ženy a malého chlapca. Teda, ženy postihnutej temnými silami, ktoré si zasadli na jej manžela. Otrasné dialógy, slabá štylistika, interpunkcia priamej reči písaná podľa nálady, otravné a nesympatické postavy. Mýliť sa je ľudské a táto poviedka to potvrdzuje.

 

143. Skupina zvolenských deciek vedie odboj proti mocným a zapredancom z vlastných radov. Myšlienka odporu či revolúcie je už pomerne obohraná, ale páčil sa mi motív únosu a zvrat s odhalením, kto ho má na svedomí. Inak ma to nechávalo chladným, začiatok bol navyše dosť rozpačitý, okolnosti univerza nejasné a znova musím podotknúť, že ak čitateľ nerozumie, čomu číta, nebaví ho to. A dnešný čitateľ je navyše natoľko rozmaznaný, že sa neraz ani nesnaží porozumieť a radšej siahne po niečom pochopiteľnejšom.

 

144. Poviedka písaná vo forme niekoľkých listov vlkolaka jeho sestre. Pri pohľade na formu som sa potešil, lebo som si myslel, že autor si dal záležať nielen na príbehu, ale aj na vizuálnej príťažlivosti textu. Ale už prvých pár viet ma vyviedlo z omylu. Štylistika má šancu stať sa postupom času o niečo lepšou, badať v nej zárodky vyjadrovania na akej-takej úrovni. Pravopis sa asi zľakol nebezpečných tvorov z príbehu a radšej sa ukryl kamsi do bezpečia. Príbeh o vlkovi ochraňujúcom svoju sestru sa celý čas snažil vyznieť veľmi napínavo, ale stroskotalo to na prehnanom pátose a prílišnom úsilí o dramatickosť. Miestami sa vyskytli aj dokonca aj isté nelogickosti (hrdinova matka vraj vedela vycítiť Bielych vlkov, ale nikdy žiadneho nevycítila, lebo už dávno neexistovali).

 

145. Pútavá poviedka zasadená do čias Slovanov, keď cez les putovali zlodej a vedma na úteku pred všemožnými „úradmi“ a lovcami odmien. Príbeh mi pripadal ako súčasť väčšieho celku, aj keď išlo o samostatný útvar. Pokojne by ale mohol byť rozvitý, a to oboma smermi – pred začiatkom i po konci. Celkom by ma zaujímalo, ako prebehla krádež kameňa, prípadne ako sa spomínané postavy zoznámili. Zápletka je jednoduchá, ale autor z nej dokázal vyťažiť maximum. Napriek tomu, že postava zlodeja bola už len z podstaty negatívna, vzbudila vo mne sympatie a držal som jej palce v boji proti temným silám. Počiatkom pasáže, kedy vedma odíde a zanechá ho samého, sa trochu vytratila dynamika, prospel by jej menší rozsah. Autorova štylistika sa už od úvodu javila na dobrej úrovni, preto ma viac ako pri iných textoch vyrušili občasné chybičky (napríklad kniežatstvo, radi namiesto rady pri označovaní žien, za prvé, za druhé atď. namiesto po prvé, po druhé...).

 

146. Konečne zas trochu humoru. A to dokonca v tej najnáročnejšej forme – v konverzačnej. Vtipy plynuli najmä z narážok na vek a zjavenie prapra...babky Ľudmily, ktorá je síce už sto rokov mŕtva, ale očividne tu má nejaké poslanie. Dej nie je nejako extra prepletený, zložitý či obsahujúci nečakané zvraty, ale poviedka ma zaujala hlavne autorským štýlom. Vítam texty s nadhľadom a iróniou, v konečnom dôsledku často vyznejú lepšie než tlačenie na dramatickú pílu, čo niekedy vedie k teatrálnosti a pátosu. Autor sa drží pri zemi a zo svojej devízy ťaží maximum.

 

147. Mysteriózny príbeh zasadený do vily v Trnave, pod ktorou sa nachádza tunel plný tajomstiev. Nezaujímavých, otrepaných, ba až nudných. Autorský štýl vás skôr uspí ako nabudí. Všetko začína opismi a pokračuje zameraním na bežné činnosti nového obyvateľa domu, ktoré však nemajú čím upútať. Stále čakáte, že sa niečo začne diať, a márne. Jedna postava v tomto prípade nie je ani zďaleka schopná utiahnuť dej, aj keď je slabý. Podľa okolností sa zdá, že príbeh sa odohráva v minulosti, ale pokojne by sa mohol odohrávať aj v súčasnosti či budúcnosti. Časové zaradenie totiž nie je nijako využité, a teda ostáva bez zmyslu. Nuž, duchárčina a temné sily sú častou témou a treba prísť naozaj s niečím nevšedným, aby to vybočilo z rámca.

 

148. Skvelá poviedka. Konečne po dlhšom čítaní text, ktorý bol dokonalý z hľadiska postáv, deja, nápadu, gradácie, prostredia... A to som si nemyslel, že by ma 90-ročný dedo mohol tak zaujať. Teda, keby nemal o desať viac a nevyliezol z okna... Tento hrdina však dokázal zjednotiť svet a po dlhých rokoch vyšiel na svetlo sveta, aby vystúpil v priamom televíznom prenose. Autor skvelo využil všetko, čo sa mu v tomto smere núkalo. Rôzni hostia, komunikácia moderátorky a režiséra, živé publikum... Aj samotná myšlienka jeho inovácie bola zaujímavá, a pritom taká jednoduchá. A pasáž, kde umieral starcov slepý ochranca... výborne zvládnuté písanie.

 

149. Stará čarodejnica príde do domu ďalšieho čarodeja, aby nezáväzne pokecali o starých časoch, ale ako sa ukáže, je za tým niečo viac. Práve tá úvodná pasáž, kedy len tak trkocú o starých známych, zabíja v čitateľovi záujem a vyznieva nepodstatne. Nie každému by sa chcelo čakať až do polovice, kedy dôjde k toľko očakávanému zvratu. Buď by to chcelo nejaký pútavý motív navyše, ktorý by zatiaľ udržal pozornosť, alebo vyrukovať s odhalením skôr a ďalej s ním ešte pracovať. Je to jeden z príkladov, keď autov má víziu toho, čo sa má udiať, a podriadi tomu všetko ostatné. Nemôžem mu však uprieť znalosť pravopisu a štylistiky, poviedka sa číta pekne a ľahko, po formálnej stránke je všetko v poriadku.

 

150. Ďalšia skvelá poviedka. A to v nej dokonca nie je jediná pozitívna postava. Samý vrah, násilník, sadista, zvrhlík, duch túžiaci po pomste za vraždu... Príbeh je plný krvi a priam nechutných obrazov, autor sa nebojí explicitného zobrazovania, ale ide o jeden z prípadov, kedy je aj násilie funkčné a dotvára atmosféru, nie je samoúčelné a nevyznieva desivo. Autor má navyše úžasný štýl, ktorý ma vtiahol už od prvých riadkov, a to iba opisoval cestu zasneženou krajinou. Tu mi však nevadili ani opisy, vychutnal som si každé slovo. Zvraty boli časté, koniec nejasný a osud postáv ma zaujímal napriek ich charakterovým črtám. Žáner mysteriózneho hororu autorovi pristane.