finale

151. Mrzí ma to, ale v tomto prípade ide o tak nedobre napísaný text, až som sa pri ňom bavil. Čítanie sa totiž zmenilo na hľadanie najbizarnejšie napísanej vety, a že ich bolo dosť! Príbeh nič moc, zase prebudenie, kde nikto nevie, kde je, čí je, a znovu sa ocitáme v akejsi sci-fi verzii s nacistickými vojakmi. Dejovo autor dieru do literatúry nespravil, ale ponúkam vám aspoň zopár perličiek z textu: „Avšak v mojom pohybe ma zastaví scenéria, ktorú zazrú moje oči.“ (Ešteže ju cez neho nezazreli cudzie oči). „Dlho som na rozmýšľanie však nemal, keďže si ma zrazu moji nepriatelia povšimli... A podľa rámusu, ktorý mojim útekom započal, tak som sa dovtípil, že oni ma začali loviť... Onedlho bol očný kontakt prerušený, keď mu explodovala hlava a navôkol mu tá istá výbušnina aj roztrhala celé jeho telo.“

 

152. Hororové sci-fi z prostredia stanice s tromi postavami, ktoré sa potýkajú s neznámou biologickou entitou. Už od začiatku sa autorovi darí budovať atmosféru a vydrží mu to až do konca. Priam cítite stiesnené priestory, úzkosť a strach. Ani samotné postavy nestoja bokom, najzaujímavejšou je z môjho pohľadu kapitán, bývalý kňaz, ktorý prestal veriť v existenciu boha. Autor má šancu osloviť širšie publikum, žáner preňho nie je cudzím teritóriom a vie sa v ňom ľahko pohybovať. Pôsobenie skupiny na stanici vyznieva vierohodne, a to tak funkcia kapitána, ako aj lekárky a technika. Tiež sa mi páčilo, že ide o poviedku, kde neviete vopred odhadnúť koniec. V niektorých pasážach by sa azda dalo ubrať z rozsahu textu, ale určite ide o jeden z vydarenejších kúskov.

 

153. Poviedka o tom, ako vlci „obsadili“ malú dedinku, ma pobavila ako máloktorá. Namiesto napätia sa autorovi darí vyvolať salvu smiechu, hoci to asi nebolo jeho zámerom. Opäť som mal pocit, akoby to bol text nevyzretého mladšieho autora, ktorého slovenčinári chvália za jeho slohy, a preto sa rozhodne prispieť svojou troškou do mlyna. Prečo nie, treba skúsiť šťastie. Námet to pritom nie je zlý, pri lepšom, skúsenejšom spracovaní by išlo o vydarený príbeh v štýle amerického seriálu Zoo. Keby, keby... Narábanie so slovami nie je celkom dychberúce, pravopis pokrivkáva ako po uhryznutí vlkom a ani tie postavy vás nijako nepresvedčia. A o ich nelogickom konaní ani nehovorím, to bolo zdrojom najväčšej zábavy. A dodatok na záver („Tak sa to stalo. Tak vlci obsadili západné Slovensko.“) bol už len čerešničkou na torte. Nepostrehol som totiž, ako ani prečo sa z maličkej pohraničnej dedinky na Záhorí dostali všade, ale to už asi nechal autor na predstavivosť čitateľov.

 

154. Nie som si istý, čo som to práve čítal. Bolo to všetko alebo iba nejaký fragment? Plánoval to autor dokončiť, alebo ho donútil čas poslať takúto verziu? Najprv sa nachádzame v byte hlavnej postavy, kde sa dozvie o zavraždenom chlapcovi, a potom sa ocitneme u nej v práci, kde sa prakticky veľa nedozvieme a dej nijako nepokročí. A tu to aj skončí. Bez zmyslu, pointy, akéhokoľvek posunu. A pritom začal autor ako-tak budovať svet, respektíve svety, takže základné kamene boli položené. Čo už.

 

155. Vynikajúce. Autor ma chytil na háčik na začiatku a pekne navíjal až po samý koniec. Zručne napísaná poviedka po všetkých stránkach – obsahovo, štylisticky, pravopisne. Svet izolovaného lovca spomienok odkrýva postupne, a napriek tomu, že on sám žije kdesi mimo bežných ľudí, dostaneme sa na rôzne miesta aj do rozličných časových období. Autor nepoužíva len svoju fantáziu, ale umne do príbehu zapojil aj reálne udalosti, čím dodal poviedke autentickosť a tým ešte väčšiu pútavosť. U mňa ide určite o jeden z najlepších textov.

 

156. Nechutná poviedka, ale v dobrom. Nechutná v zmysle zamerania hlavného hrdinu. Ide o nekromanta, ktorého vyhľadá zúfalá vdova v snahe dozvedieť sa viac o násilnej smrti manžela. Poviedka patrí k tým rozsiahlejším, ale našťastie, na rozdiel od iných, neobsahuje veľa balastu. Autor vie vystavať príbeh s dobre načasovanými zvratmi, nepodriaďuje všetko jednému či dvom momentom, ale udržiava pozornosť čitateľa neustále. Každých pár strán číha nejaké prekvapenie či odhalenie a ešte sa popritom stihneme pozrieť aj do minulosti postáv či okolností nekromantského „umenia“. Postavy sú dobre vykreslené a jedinečné, neodlišuje ich len meno, ale aj pôvod či spôsob reči. Stávajú sa tým živšími a poviedka čitateľnejšou. Občas sa dá natrafiť na nejakú pravopisnú chybu, ale väčšinou nejde o nič do očí bijúce.

 

157. Toto je doslova statická poviedka. Vzhľadom na hlavnú „postavu“ nemal autor veľa možností, ako naložiť s dejom, čo sa napokon na poviedke aj odrazilo. Neponúka žiadne zvraty, nabité udalosti ani gradáciu. Námet by sa skôr hodil ako úvaha na slohovú prácu, nie na plnohodnotnú poviedku. Nečudo, že sa autor uchýlil aj k opisom a rozjímaniu nad ľuďmi či zimnou prírodou, iné mu ani neostalo, ak chcel nejako text naplniť.

 

158. Za letným kráľom príde Zima, aby mu vzala iskru, ale on jej odolá. V tomto období pôsobilo prostredie deja príjemne mrazivo, ale inak si nie som istý, či poviedka disponovala nejakou ďalšou výhodou. Dej bol slabý, miestami rozvláčny. Súčasťou textu boli aj podivné skoky a pomiešané slová či vety. Neviem, či to bol zámer alebo zaúradoval technický škriatok, no iné poviedky sú v tomto smere v poriadku, tak ktovie...?

 

159. Toto je poviedka, ktorá ma asi najprepracovanejšiu hlavnú postavu, s akou som sa doteraz v rámci súťažných príspevkov stretol. Autor skvelo zobrazil vnútorný svet alkoholičky, jej bolesť, sebaľútosť, nenávisť a paranoju. Z jeho riadkov vyznieva skutočne ťaživá atmosféra, a to je mysteriózny nádych v podstate až nepodstatný. Napätie plynie z neistoty a postupného odhaľovania minulých udalostí. Nakoniec sa pristihnete pri tom, že ženu, čo sa podieľala na úpadku seba i rodiny, napriek všetkému ešte aj ľutujete. Autorský zámer bol naplnený do bodky.

 

160. Pri čítaní tejto poviedky som mal silný dojem, že ju autor písal o päť minút dvanásť a nezvládal pomaly už ani behanie prstov po klávesnici, nehovoriac o štylistike alebo snahe priniesť čitateľovi niečo zaujímavé. Pomaly som dostával alergiu pri každom tak, to, ten, tá, povedal a podobne... Autor by potreboval obohatiť svoje schopnosti aj o používanie otáznika na konci otázok namiesto bodky. Samotný príbeh o vyšetrovaní lúpeže v zlatníctve bol nudný a neprináša nič, čo by čitateľa buď zdvihlo zo stoličky, alebo – naopak – do nej priklincovalo. Autor mohol čas venovaný písaniu využiť prospešnejšie.