178

Tak ste (sme) sa dočkali! Je tu posledná várka vašich poviedok. Ani sám neviem, ako rýchlo to celé ubehlo. Leto aj čítanie. Dúfam, že som niekoho svojimi slovami potešil, a ak náhodou nie, mrzí ma to. Či už patríte do jednej, alebo druhej skupiny, majte na pamäti, že v konečnom dôsledku môže byť všetko celkom inak. Ostatní kolegovia a kolegyňa z porotoy môžu mať diametrálne odlišný názor, berte teda všetko s rezervou a nestrácajte nádej :-) Každopádne vám ďakujem, že ste to so mnou vydržali až do samotného konca, držím vám palce v súťaži i ďalšej tvorbe!

 

161. Autor má nevybrúsený štýl, slová nevyznievajú nenútene, prejavuje sa to najmä v dialógoch, ktoré sú neraz strojené ako repliky z béčkového filmu. Tak pôsobí aj hlavná zápletka o vyvraždení rodiny Hansom a snahe nájsť účtovné knihy ako predmet vydierania. Viac ako táto línia ma zaujal pohľad do minulosti. Retrospektíva ohľadom Hansovej rodiny a ďalších osudov by pokojne vydala na samostatnú poviedku a celkovo by potom vyznela omnoho lepšie. V tomto prípade platí, že menej je niekedy viac.

 

162. Pekne prepracovaná poviedka, kde autor rozvil nápad do súmerného a zmysel dávajúceho príbehu. Už začiatok ma chytil za srdce, pripomenul mi Malostranské poviedky, len s tým rozdielom, že táto postavička starého osamelého pána býva v bratislavskom Starom Meste. Východisko však len predznamenáva príchod čistej vedeckej fantastiky, ale aj tu sa autor dotýka „bežných“ motívov, ako je donášková služba či presah mladíckych vášní až do dospelosti. Hlavné postavy sú dobre vykreslené a najmä kapitán je sympaťák, s ktorým by nebolo zlé zájsť na pohárik pred jeho cestou. Záver ma milo prekvapil. Priznám sa, ani mi nenapadlo prirovnať príbeh k notoricky známej rozprávke, aj keď náznakov bolo v deji niekoľko. Ďalším pozitívom je aj znalosť gramatiky a výber slov.

 

163. Táto poviedka si ma získala už prvými vetami. Autor zvolil pre svoju rozprávku výborný štýl. Do bodky naplnil tradíciu žánru a poskytol čitateľovi všetko, na čo je pri rozprávke zvyknutý – odvážnych junákov, princeznú v problémoch, macochu, čarovné bytosti a, prirodzene, šťastný koniec. I keď pár odchýlok by sa našlo, napríklad macocha bola neobvykle kladnou postavou a prvok lásky tu nie je veľmi výrazný. Vôbec to však nevadí, skôr to príbehu prospelo. Jeho najväčšou devízou je ale už spomenutý autorský štýl, ktorý sa vracia do dôb minulých a využíva všemožné inverzie a archaizmy. Skvelý počin, ktorý je dôkazom, že aj texty dnes primárne určené pre mladších čitateľov dokážu ľahko osloviť aj širšie publikum. A na záver, nech sa páči, malá ukážka reči rozprávača: „A tak si blízo chalupy postavia ďalšiu, ibaže celú postavenú zo sladkých dobrôt i perníka a vypekajú buchty, sladké praclíky i iné maškrty. Snehuľka tam často a rada chodila, až sa tak stalo, že sa cez dvere prepchať nevedela, no kráľovná jej zakaždým voľačo dobré priniesla a bola rada, že sa jej dievka už netúla.“

 

164. Po dočítaní som mal dojem, že autor sám nevedel, kam chce primárne zaradiť svoju poviedku. Mieša sa tu postapokalypsa, sci-fi, romantika... lenže spôsobom skôr chaotickým než usporiadaným. Stotisíc ľudí žije po vojne v izolácii a pred časom, aby docielili nárast populácie, zaviedli program na vyhľadávanie vhodných partnerov. A jedno dievča si ho takto nájde. Hm. Bol tu síce maličký zvrat ohľadom nejasnosti výberu, ale v podstate nemal žiadny pádny vplyv, keďže vzápätí sa okamžite vyriešil. Moju pozornosť narúšali aj neposlušné čiarky a neraz kostrbatá štylistika.

 

165. Po úvode, kde dve postavy kráčajú k mestečku a ktorý mi pripadal trochu zbytočný, sa príbeh ich príchodom do cieľa značne ustálil a krásne rozbehol. Ide o trochu stereotypné poňatie, kde starý Profesor mudruje a každého prevyšuje svojím bystrým úsudkom a jeho mladší spoločník je o niečo bezduchejší, ale rovnako zapálený pre správnu vec. Ich vyšetrovanie skupovania pozemkov je zábavné a popretkávané rôznymi postavami a udalosťami, takže čitateľ sa nenudí. Autor vie, že nestačí premyslieť len záver, ale musí udržiavať pozornosť počas celého deja. Páčili sa mi príslovia vystihujúce jednotlivé časti poviedky aj to, že sa tu pracuje s viacerými námetmi tvoriacimi súvislý a zrozumiteľný celok. Autor sa však mohol vyvarovať takej márnej chyby, ako dávanie pred priamu preč pomlčku i úvodzovky.

 

166. Vdova prichádza na maškarný ples v snahe ovládnuť lepšiu spoločnosť... a príbeh sa v polovici zmení na čosi celkom iné a pôvodná postava už vôbec nie je podstatná. Keby sa autor od začiatku zameral na to, čo chcel povedať neskôr, poviedka by získala omnoho väčší a lepší rozmer. Takto zbytočne buď skončila v polke, alebo tam len začína, závisí od uhla pohľadu. Každopádne je rozbitá a výsledný dojem je taktiež polovičatý. Pritom atmosféra nie je vôbec zlá, dýcha priam draculovským čarom a gotickými románmi. Musím však pochváliť názov, ktorý verne odráža príbeh a zároveň aj provenienciu, v ktorej sa odohráva.

 

167. Som priaznivcom literatúry 19. storočia a táto poviedka obsahuje všetko, čo by do nej vložili Angličania pokračujúci v šľapajach Mary Shelley. Ide o typický duchársky príbeh z pochmúrneho vidieckeho sídla, kam prichádza mladý študent, aby tu našiel popri škole pokoj. Lenže, ako to už býva, sídlo nie je celkom také, ako sa zdá, a okrem živých obyvateľov ponúka aj čosi navyše. Povedal by som, že v rámci žánru ide o klasiku, ktorou sa nedá nič pokaziť. Dejovo prakticky neponúka nič nové, stavia na osvedčených námetoch, no napriek tomu sa čitateľ baví, pretože poviedka disponuje príznačnou atmosférou a bytosťou, ktorá vyvoláva nielen strach, ale aj bázeň. To, že príbeh neprekračuje hranice svojich možností, je zároveň jeho kameňom úrazu, pretože tým zapadne medzi ostatné a nijako nevybočí. I tak je ale zábavným čítaním, pri ktorom sa dá príjemne stráviť čas.

 

168. Keď som natrafil na chybnú čiarku už v nadpise, išiel som do čítania s menším očakávaním. Avšak už po pár riadkoch na mňa autor zapôsobil nadhľadom, pretože aj sám si dobre uvedomuje, že jeho poviedka je prakticky o ničom. Nemá súvislý dej, autor skáče sem a tam, predstavuje postavu doplácajúcu na zvláštnu schopnosť presúvať sa v čase či priestore po každom kýchnutí a... to je v podstate všetko. Stavil na iróniu, občasnú hru so slovami a bizarnosť, čo sa napokon aj vyplatilo. Vytŕča spomedzi iných poviedok, vylúdi na tvári úsmev, a ak to bolo jeho cieľom, dosiahol ho.

 

169. Dve bytosti sa vo vesmíre bijú a obyvatelia malej planéty ich pritom sledujú a čakajú, kto vyhrá, aby zistili, ktorý je dobrý a ktorý zlý. Autor sa na to podujal cez objektív jednej rodiny, kde to každý vníma trochu inak. Zaujímavým bol pre mňa len jeden motív – reťaz okolo dcéry pri rozhodovaní ohľadom náboženstva. Inak poviedka neposkytovala nič podnetné, postavy boli mdlé a ani ten predmetný súboj nebol nijako dramatický. Možno keby autor využil Stenu ako koniec vesmíru, bolo by to o niečo záživnejšie, ale aj tá sa napokon ukázala ako zbytočná...

 

170. Už-už som sa potešil, že pôjde o výrazný zjav vzhľadom na prostredie mrazivého severu za polárnym kruhom, ale kdeže. Počiatočný klam dlho nevydržal. Temný lord príde na pozvanie do kaštieľa, kde sa miestny aristokrat potýka s akousi pekelnou bytosťou a on má jeho problém vyriešiť. Môže mi niekto povedať, prečo sa toto všetko odhalí až kdesi za polovicou a dovtedy autor zahlcuje čitateľa zbytočnými opismi doslova všetkého? Krajiny, ľudí, prostredia... Treba sa zamyslieť, čo je pre príbeh podstatné, a čo sa dá vyhodiť bez toho, aby mu to ublížilo. Obávam sa, že keby sa z tejto poviedky odstránil balast, ostalo by z nej iba torzo. Kameňom úrazu sú aj (už) tradičné pravopisné chyby, zlé skloňovanie či bohemizmy.

 

171. Autorovi tejto poviedky sa podarilo niečo, na čom stroskotá nemálo iných – vytvoril dve hlavné postavy, ktoré sú veľmi príjemné a veríte im každé slovo. Či už ide o mladého vlčieho bojovníka, alebo o vládkyňu, ktorú má v bezpečí priviesť do Dediny, obaja sú sympatickí a tak akosi dúfate, že nakoniec skončia spolu. K tomu sa však príbeh nedopracuje, nie je na to priestor. Daniel je fajn chalan, uvedomuje si svoju zodpovednosť a vie sa aj poriadne pobiť. Autor má dobrú štylistiku, len sem-tam sa vyskytne hrubica či nejaká tá neposlušná čiarka. Dej síce neponúka nič svetoborné, ale celý čas vás baví. Ide o dôkaz, že aj bežná téma sa dá spracovať stále pútavým spôsobom.

 

172. Mrzí ma to, ale v tomto prípade som sa zrejme prejavil ako veľmi jednoduchý čitateľ. Autor sa snažil o výrazný prvok formy, čo viedlo u mňa k absolútnej zmätenosti a celý čas som netušil, o čom vlastne čítam. O anjelovi na zemi? O nešťastnej láske počas vojny? Preskakovanie medzi líniami či myšlienkami a rozhovormi mi už od začiatku napriek sústredeniu nedávalo zmysel. Opäť musím povedať – menej je niekedy viac. Treba myslieť aj na to, ako to bude ktosi čítať, nie uprednostňovať vlastnú inakosť.

 

173. Poviedka z kategórie pre –násťročné čitateľky. Máme tu mladučkú, ale odvážnu kráľovnú, ktorá znovu musí bojovať proti nepriateľke, čo ju chce pripraviť o korunu. A, samozrejme, švárneho junáka, obyčajného vojaka-strážcu, pôvodom baníka, s ktorým ju spája nekonečná láska. Zábavné. V dobrom i zlom zmysle. Poviedka je rozsiahlejšia, vôbec by nevadilo skrátiť ju hoci aj o polovicu a nijako by jej to neublížilo. Je tu more klišé od lásky cez nájdenie vnútornej sily, boj s nepriateľom až po happyend, až mi z čítačky pretekal med. Štylistika bola na úrovni cieľovej skupiny a čiarky náhodne rozsypané kde-tu.

 

174. Kde niektorí autori zlyhávajú, iní bodujú na plnej čiare. Tento autor preukázal schopnosť skĺbiť viacero námetov v jeden zmysluplný celok, navyše doplnený o naliehavé súčasné problémy. Tým najmarkantnejším je vojna v Sýrii a jej celospoločenský dopad. Poviedka začína živým a sugestívnym pohľadom na vojnu cez optiku desaťročného dievčaťa. Rozvíja sa niekoľko rovín, ktoré sa postupne spájajú a dávajú deju väčší význam. Vidno, že autor má v rámci písaného slova už čo-to za sebou, z textu cítiť istú vyzretosť a snahu priniesť čitateľovi viac než obyčajné zabitie času. Ja osobne by som síce uvítal trochu viac citu, aby nepôsobilo všetko tak temne a stroho, ale to už vychádza skôr z mojich očakávaní než z autorovho štýlu.

 

175. Poviedka o putovaní zničenej duše, aby si uvedomila, že... čo vlastne? Že jej biedny a prázdny život je vlastne skvelý? Ani trochu som neuveril silenému záveru. Každopádne jednotlivé osudy, ktoré hlavná postava zažívala pri putovaní z tela do tela, boli samé osebe zaujímavé. Chlapec z Afriky, prostitútka v Ázii i veľký boháč mali čosi do seba. Ale žeby sa na základe toho hrdina spamätal a začal si užívať, že je osamelý a šikanovaný? Silno pochybujem. Vyústenie deja teda autor celkom nezvládol, ale zvyšok príbehu funguje. Čo ešte nefunguje, je členenie textu. Teda ak sa o nejakom členení vôbec dá hovoriť. Po dlhom čase tu máme opäť prípad, kedy sa autor neobťažuje členiť ho na odseky, takže pôsobí neučesane.

176. Výborné. Poviedka ma celý čas udržiavala v napätí, a to som vôbec nečakal, keďže hrdinom je desaťročný chlapec. Autor sa však dokonale vcítil do jeho duše a skvelo opísal jeho detský strach z nepoznaného, ba dokonca aj z hnevu rodičov. Maťo je napriek svojmu veku hrdina v pravom slova zmysle, pretože sa podujme nájsť stratenú sestru, aj keď ho len nedávno opantal strach z miestneho kanibala. Začiatok sa ešte nesie v relatívne príjemnom duchu letných prázdnin, ale veľmi skoro sa odhalí pravá podstata príbehu sa od toho momentu sa nepretržite veziete na vlne temnoty. Atmosféra, zápletka, postavy, prostredie, to všetko sa autorovi darí využiť naplno. Len po dočítaní som mal akýsi neurčitý pocit, že by sa žiadalo ešte aspoň stranu-dve navyše na dôslednejšie ukončenie príbehu.

177. Nie som si istý, či tu boli opisy súčasťou deja, alebo len epická zložka poskytla autorovi možnosť vyžívať sa v opisoch všetkého, čo sa naskytlo. Už zdĺhavá (rozumej nudná) úvodná pasáž dávala tušiť, že táto poviedka bude mať od dynamiky a akcie ďaleko. Hlavná postava rytiera bojujúceho proti drakovi mi bola ľahostajná, ba najradšej by som bol, keby ho drak spálil už na začiatku. Žiaľ, autor ma nepresvedčil svojím štýlom, obsahom ani postavami.

178. Znovu to, čo sa mi až tak nepáči. Málo vygradovaný dej, ale zato obšírne vysvetľovanie toho či onoho. Pritom základ príbehu vôbec neznie zle – skupina vedcov vo svojom Stredisku sústredí ľudí, ktorí už nemajú čo stratiť. Tam žijú, venujú sa rôznym činnostiam, všetko pod dohľadom lekárov. Ale ako to už býva, niečo napokon nie je v poriadku a hlavná hrdinka sa usiluje prísť veciam na koreň. Obávam sa, že nikdy neprídem na chuť dielam, ktoré začínajú opisom či úvahou. Radšej sa ako čitateľ zamyslím nad textom a dianím sám, než by mi musel autor všetko podsúvať. O úroveň vyššie poviedku vyzdvihuje aspoň dobre zvládnutá štylistika, autor má rozsiahlu slovnú zásobu a neváha ju využiť.